MUDr. Ján Mráz v prvej časti rozhovoru prezradil, ako a kedy sa rozhodol pre kariéru plastického chirurga, akou filozofiou sa pri práci riadi, ale aj s čím sa na neho najčastejšie obracajú jeho pacientky a pacienti.
Ako si sa dostal k profesii plastického chirurga a kedy ťa prvýkrát napadlo, že toto bude tvoja profesia?
Rozmýšľal som nad tým najmä na škole, keď som študoval medicínu. Už keď tam si, tak si povieš, že no dobre, čo ďalej? Rozhodol som sa, že sa chcem venovať niečomu chirurgickému a začal som hľadať, čo také chirurgické. Uvidel som nejaké neurochirurgické rekonštrukčné veci a zaujala ma časť neurochirurgie – cievna chirurgia. A čím menšie to boli veci, tým viac ma to bavilo. Postupom času som inklinoval k rekonštrukčnej chirurgii. To ma bavilo najviac, tvárová chirurgia a podobne. No a potom som bol na dva mesiace v Bangkoku, kde som pochodil viac kliník. Všetko tam bolo na veľmi dobrej úrovni a plastika ma tam zaujala najviac. Tam sa robili veci, o ktorých sme tu vtedy my ani neslýchali, takže to som si povedal: Hmm, tak toto by som chcel robiť. Tam ma zaujala najviac mikrochirurgia, mikroskopy, tam sme si k tomu sadli pár poobedí z týždňa a skúšali na malých silikónových trubičkách, potom na potkanoch, kuracích krídelkách a takýchto veciach. A to ma bavilo, mňa bavia také piplačky… Som relatívne trpezlivý človek, čiže viem si k niečomu sadnúť a stráviť nad tým šesť hodín. Alebo aj viac. Aby to bolo jednoducho dobré. To ma na tom fascinovalo oproti ostatným disciplínam, ja som bol taký skôr precíznejší človek na menšie veci.
Riadiš sa pri práci aj nejakou filozofiou?
Zhrnul by som to asi takto. Každý má o sebe nejakú predstavu a každému niečo vadí, čo by chcel na sebe zmeniť. Keď niekomu niečo vadí, vieme to opraviť. Ale vždy treba pacientov usmerniť, že čo je ešte zdravé a čo už nie. Niekto to často preháňa s tým, čo všetko mu na sebe vadí, každá menšia nerovnosť a chce byť dokonalý. A hlavne teraz v dobe sociálnych sietí, každý sa snaží byť úplne dokonalý, mať dokonalé telo, dokonalý vzhľad tváre, pričom väčšinou je to tak iba na fotkách. Často prídu ľudia, že chcem to mať presne takto, ako je to na fotke. A niekedy je ťažké vysvetliť, že toto nie je reálna vec. Toto je iba nafotená vec. Čiže niekedy ich treba takto skorigovať.
Keď príde pacient, tak ho jednoducho chcem skorigovať tak, aby bol spokojný a ja aby som si bol istý, že som mu pomohol. Sú nejaké ideály krásy, čo je pekné, čo dobre vyzerá, v akých pomeroch a ja im poviem, že toto by malo byť tak, toto by mohlo byť takto. Ale nie je to potrebná vec. Prvé, čo sa vždy pýtam, je čo vám na sebe vadí. Či to ideme zmeniť a aké máme možnosti, ako to môžeme zmeniť. A potom až idem k tomu, ako by asi mohlo vyzerať, tá konkrétna vec. Nebudem niekomu hovoriť, keď to zveličím, že máš krivý nos, ideme ho spraviť, pričom jemu to nevadí. Čiže riešime len tú vec, ktorá mu vadí.
Operuješ ako ženy, tak aj mužov. Vedel by si povedať, čo si najviac dávajú robiť ženy a čo muži?
Muži chcú väčšinou veci, ktoré ich trápia dlho. Napríklad gynekomastia je jedna z vecí. To sú väčšie prsné žľazy. Sú to často vyšportovaní chlapi a to je posledná vec, čo im nejde dať dole, lebo je to žľaza. Takže vtedy podstúpia jednoduchý zákrok, pol až trištvrte hodiny, a majú po probléme. Nie je vidno žiaden rez a zotavovanie je relatívne rýchle. Čiže to je taká vec, čo by som povedal, že je najčastejšie. A potom nosy.
A ženy? Prsníky, plastiky brucha sú celkom časté, nosy, samozrejme. S výplňovým materiálom to už je dnes bežné. To už od osemnástich, pätnástich niektoré začnú chodiť. U starších pacientiek potom viečka. Horné a dolné viečka, facelifty idú tak do úzadia aspoň v Slovenskej republike.
Ty ako odborník vieš už na prvý pohľad povedať, keď niekoho uvidíš, čo má na sebe operované alebo upravené?
Nie vždy. Dá sa na to pozrieť, ale nie vždy. Každý chirurg sa snaží dostať každú operáciu do maximálne prirodzenej formy, aby to nevyzeralo umelo. Čiže keď má niekto niečo spravené naozaj dobre, tak často to človek neuvidí, musí sa sústrediť na to, že má tam niekde nejakú jazvu? Aj tú jazvu je niekedy ťažko vidieť, lebo väčšinou sa schováva, napríklad keď má niekto spravené viečka, tak často by človek ani neuhádol, že má niečo spravené.